Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Názov najnovšieho albumu grungeovej ikony je parafrázou tvrdení niektorých náboženských entít v Amerike, že kosti dinosaurov sú dielom Diabla, ktorý chce zmiasť veriacich. ALICE IN CHAINS sa však nechcú miešať do náboženstva či politiky, v textoch si opäť riešia skôr osobné veci a problémy. Jerry Cantrell úspešne bojuje so svojimi démonmi, zbavil sa zlých zdravotných návykov a venuje sa golfu. Ako sám hovorí, zvládnuť samého seba je to najťažšie, ale dá sa to.
Za svoj boj so závislosťami dostal Jerry dokonca špeciálne ocenenie Stevie Ray Vaughan Award. Okrem neho sú jeho držiteľmi za minulé roky napríklad James Hetfield, Chris Cornell alebo Alice Cooper. Mimochodom, Alice Cooper je podľa Jerryho slov ako golfista úplne fantastický, mohol by hrať s profesionálmi.
Kým na comebackovom albume „Black Gives Way To Blue“ spred štyroch rokov úspešne obhájili svoje rozhodnutie hrať pod logom ALICE IN CHAINS, nový album ich opäť raz ukazuje v novom svetle. V prvom rade ho charakterizuje istá miera zaujímavej tvrdohlavosti a skladateľskej a aranžérskej rozšafnosti.
ALICE IN CHAINS aj na svojej novinke úplne luxusným spôsobom mixujú vintage zvuk starých dobrých BLACK SABBATH s atmosférou Seattlu deväťdesiatych rokov. Základom úspechu sú plné priehrštia parádnych gitarových riffov, ktoré ako vždy sype z rukáva Jerry Cantrell.
Veľký priestor je opäť venovaný aj jeho vokálu, ktorý sa spôsobom takým typickým pre ALICE IN CHAINS zdvojuje a preplieta so spevom „nového“ muža v kapele Williama DuValla. A keď sa pripoja akustické gitary a ešte viac vyhrotia už aj tak dosť strhujúcu atmosféru, radosť fanúšika nemá konca.
ALICE IN CHAINS sú zaujímaví aj 26 rokov od svojho vzniku. Červená novinka s dinosaurom na obale ich zachytáva v dobrých časoch, ktoré sú naplnené zdanlivým pokojom a kreativitou vyrovnaných, usmiatych štyridsiatnikov. Ich muzika je však stále dostatočne divoká, temná a strhujúca, aby oslovila širokú poslucháčsku základňu.
Video k prvému singlu Hollow malo pár dní po zverejnení cez milión videní. Hoci je súčasnosť s internetom a sťahovaním hudby diametrálne odlišnou dobou v porovnaní s deväťdesiatymi rokmi, ALICE IN CHAINS sú stále úplne zaslúžene rešpektovanou veličinou, ktorá má čo povedať. A najmä - stále robí fantastickú muziku.
Hoci je súčasnosť s internetom a sťahovaním hudby diametrálne odlišnou dobou v porovnaní s deväťdesiatymi rokmi, ALICE IN CHAINS sú stále úplne zaslúžene rešpektovanou veličinou, ktorá má čo povedať. A najmä - stále robí fantastickú muziku.
8,5 / 10
Jerry Cantrell
- spev, gitara
William DuVall
- spev, gitara
Mike Inez
- basgitara
Sean Kinney
- bicie, perkusie
1. Hollow
2. Pretty Done
3. Stone
4. Voices
5. The Devil Put Dinosaurs Here
6. Lab Monkey
7. Low Ceiling
8. Breath On A Window
9. Scalpel
10. Phantom Limb
11. Hung On A Hook
12. Choke
Rainier Fog (2018)
The Devil Put Dinosaurs Here (2013)
Black Gives Way To Blue (2009)
The Essentials Alice In Chains (2006)
Greatest Hits (2001)
Live (2000)
Nothing Safe: Best Of The Box/ Music Bank (1999)
Unplugged (1996)
Alice In Chains (1995)
Jar Of Flies (EP) (1994)
Dirt (1992)
Sap (EP) (1992)
Facelift (1990)
We Die Young (EP) (1990)
Vydáno: 2013
Stopáž: 67:16
Produkce: Nick Raskulinecz, ALICE IN CHAINS
Studio: Henson Recording Studios, Los Angeles
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.
